Doping v športe je závažným problémom ohrozujúcim základné princípy športového súťaženia. Doping je v rozpore nielen s etickými a morálnymi princípmi, ale zasahuje aj do roviny právnej. Cieľom tohto príspevku je pohľad na právne aspekty dopingovej problematiky v profesionálnom športe. Zameriava sa na definíciu dopingu a antidopingových pravidiel, vykonávanie dopingovej kontroly, testovanie a v prípade pozitívneho nálezu jeho následky a ukladanie sankcií.

Rozhodcovské konanie je jedným zo spôsobov riešenia športových sporov. Autor sa v príspevku zaoberá vybranými aktuálnymi otázkami rozhodcovského konania v prostredí slovenského futbalového hnutia akými sú právomoc rozhodcovského súdu, rozhodcovská zmluva, arbitrabilita a to analýzou ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov v spojení s aktuálnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky a Českej republiky. Osobitnú pozornosť venuje postaveniu, právomoci a konaniu pred rozhodcovským súdom zriadeným Slovenským futbalovým zväzom (SFZ) po prijatí nových stanov SFZ účinných od 1. 1. 2013. V rámci úvah de lege ferenda autor naznačuje riešenie otvorených právnych otázok.

Vyberanie ročného členského príspevku v zmysle zákona č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len “Zákon o športe”) sa môže na prvý pohľad zdať ako neprimeraný zásah do združovacieho práva dotknutých subjektov. Opak je však pravdou, nakoľko Zákonom o športe deklarované ciele a s nimi súvisiace právne mechanizmy majú do športu priniesť väčšiu prehľadnosť, nové systémy správy a riadenia športu prostredníctvom subjektov v športe, a predovšetkým snahu po aktívnej účasti jednotlivých nosných subjektov pri správe, organizácii a riadení toho-ktorého športu.

Z pohľadu spoločnosti sa na „šport“ dá pozrieť ako na vykonávanie dobrovoľnej voľnočasovej pohybovej aktivity ako náhrady za nevyhnutnosť telesne pracovať (šport pre zdravie) alebo ako na vykonávanie telesnej aktivity na takej úrovni majstrovstva, ktorá je atraktívna pre osoby, ktoré sa na tomto vykonávaní nepodieľajú (elitný šport). Cieľom použitia verejných prostriedkov na šport by mala byť maximalizácia pridanej hodnoty, ktorú šport prináša spoločnosti. Táto pridaná hodnota na Slovensku nie je jasne kvantifikovaná. Prevláda vnímanie športu z minulého storočia, to znamená primárne ako boj o medaily na medzinárodnej scéne. Šport ako predpoklad zdravia štát nevníma prioritne, o čom svedčí okrem iného aj vyučovanie telesnej výchovy na školách spôsobom, ktorý nevychováva mladých ľudí k pohybu, nekoordinované financovanie športu pre zdravie mnohými útvarmi štátnej správy a podobne. V elitnom športe napriek čiastočnému pokroku prevláda snaha štátu o riadenie jednotlivých športov, finančné nadhodnocovanie niektorých „tradičných“ športových odvetví (ktoré nezodpovedá ich domácemu a zahraničnému významu), viackoľajné financovanie z toho istého zdroja a pod.

Riešením môže byť presné kvantifikovanie pridanej hodnoty športu pre spoločnosť. Sledovať výstupné ukazovatele, ktorými sú napríklad počet obyvateľov, ktorí športujú pre zdravie, výsledky elitných športovcov s ohľadom na význam, aký majú pre domácu a zahraničnú verejnosť. Prostriedky z verejných zdrojov na centrálnej úrovni zlúčiť do jednej rozpočtovej kapitoly a ustanoviť ich správcu (napríklad Agentúru pre šport) s verejným kontraktom. Starostlivosť o jednotlivé športy prenechať národným športovým zväzom a odstrániť administratívne a legislatívne prekážky pre vykonávanie profesií v športe. Zákonom o športe definovať intervenciu štátu do športu na princípoch rovnosti prístupu a odstránenia informačnej nerovnosti.

Príspevok reaguje na prípravu nového návrhu zákona o športe, najmä pokiaľ ide o navrhovanú legálnu úpravu postavenia športových klubov. Autor poukazuje na pozitívne zmeny, ktoré by mala nová právna úprava priniesť, i na niektoré úskalia, ktoré môžu spôsobiť aplikačné problémy. Zároveň navrhuje zakomponovať do pripravovanej právnej úpravy niektoré ďalšie zmeny.

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie myšlienok, otázok, záverov i návrhov konkrétnych riešení z historicky prvej konferencie venovanej téme "Šport a právo", ktorá sa konala v Poprade v dňoch 12. – 13. septembra 2012. Príspevok prináša taktiež úvahy o minulosti a budúcnosti konferencie spoločným, vzájomne sa doplňujúcim pohľadom hlavného garanta celého podujatia (Peter Sepeši), aktívneho prednášajúceho (Ladislav Križan) a účastníka konferencie (Jaroslav Čollák).

Príspevok približuje predstavu autorov o možnej budúcej zákonnej úprave riešenia sporov v športe. Odlišuje pritom riešenie sporov mimo hry od rozhodovania športovými rozhodcami o porušení pravidiel počas hry, ako aj od vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti v disciplinárnom konaní. Riešenie sporov mimo hry by malo byť ponovom charakterizované prevratnou novinkou – zriadením Stáleho súdu pre šport ako súdneho orgánu sui generis. Príspevok sa zamýšľa nad právnou úpravou postavenia tohto súdu, jeho sudcov, a nad zárukami nezávislosti a spravodlivého procesu.

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).